20ROKOV

Ako to povieme našim deťom?


Príručka pre rodičov





Bratislava, marec 2008


Úvodom
Rodina je privilegované miesto vzniku života a preto je aj privilegovaným miestom odovzdávania pravdy o vzniku života, o ľudskej sexualite, o vzťahu muža a ženy. Je to miesto, kde deti a mládež potrebujú dostať od „milovanej autority“ v postupných krokoch, podľa potreby konkrétneho dieťaťa, neskreslenú pravdu o živote. Ak sa táto ich potreba, spolu so sprostredkovaním základnej životnej dôvery napĺňa bez vážnejších porúch, je to šťastie pre deti a tá najlepšia výbava do ich života. Podmienkou pre úspešné naplnenie týchto cieľov je láskyplná a múdra komunikácia medzi rodičmi a deťmi.
Hovorí sa, že zo všetkých strán sa na nás valí komerčný sex, presexualizované reklamy, informácie a zábavy v masmédiách i mimo ne. Ako sa rodičom v tejto situácii darí zostať rešpektovanou a milovanou autoritou pre svoje deti v oblasti odovzdávania pravdy o hodnote ľudskej sexuality a o objektívnych (prirodzených) a spoločenských pravidlách jej prežívania v osobnom živote človeka? Nie je to ako práca Syzifosa? Nie je! Nech sa v spoločnosti okolo deje čokoľvek, ak rodičia s láskou vedú so svojimi deťmi pravdivý, otvorený, hodnoverný, vlastným životom overený dialóg o všetkých dôležitých otázkach života, v tom aj o sexualite, vzťahoch muža a ženy a o zákonitostiach vzniku života, je vysoká pravdepodobnosť, že ich deti budú rešpektovať autoritu svojich rodičov.
Odborníci Slovenskej spoločnosti pre rodinu a zodpovedné rodičovstvo v spolupráci so Slovenskou radou rodičovských združení a odborníkmi z rôznych štátnych, cirkevných a mimovládnych inštitúcií sa rozhodli ponúknuť rodičom na Slovensku pre túto zodpovednú, zložitú a krásnu úlohu odbornú pomoc. Formou útlej brožúrky ponúkame stručný prehľad najdôležitejších tém, pohľadov a súvislostí, ktoré by nemali chýbať v tom spomenutom rodinnom dialógu. Brožúrka prichádza na pomoc rodičom pre prehĺbenie komunikácie s ich deťmi a dos­pievajúcimi mladými ľuďmi o týchto citlivých a pre osobnostný rozvoj ich detí tak dôležitých témach. 
Cieľom tohto projektu je osloviť cez rodičov mladých ľudí, budúcich manželov a otcov, manželky a matky, aby ako prípravu na svoje životné rodinné roly dostali od rodičov tie rozhodujúce informácie, čo by ich zorientovali v podstatných otázkach života, aby z nich mohli raz vyrásť dobrí muži/otcovia a dobré ženy/matky a vzťahovo zdravé rodiny. Budeme radi, ak pripravovaná brožúrka poslúži čím viacerým matkám a otcom pri ich rozhovoroch s deťmi a dospievajúcimi mla­dými ľuďmi.

Vážení rodičia, 
odborníci a odborníčky nášho občianskeho združenia získali bohaté skúsenosti z projektu priebežného vzdelávania pedagógov základných a stredných škol Výchova k manželstvu a rodičovstvu – sexualita v slobode a zodpovednosti (2002-2007). Dovoľujeme si aj Vám ponúknuť viacero pohľadov na sexuálny vývoj Vašich detí v snahe uľahčiť Vám orientáciu v tejto dôležitej téme výchovy a obohatiť Vašu komunikáciu s Vašimi deťmi a dospievajúcimi. My vychádzame z poznatkov vied o človeku. Vy, zohľadniac tieto poznatky, ktoré Vám v zhutnenej podobe ponúkame v tejto brožúrke, budete vychádzať z toho, čo Vám srdce radí povedať Vašim deťom, ktoré si dobre poznáte, máte ich radi a túžite, aby boli šťastní/šťastné.
Ďakujeme Vám za Vašu dôveru!

Autori projektu a vydavateľ

AKO TO POVIEME NAŠIM DEŤOM?
Príručka pre rodičov
1. časť
Čo potrebujú teenageri? alebo
Ako si udržať vzťah s dospievajúcimi?

Zaujímajú nás vzťahy medzi dospievajúcimi a ich rodičmi vrátane otázky, ako je možné udržať vzájomnú a dobrú komunikáciu aj v dobe, keď naši potomkovia prechádzajú mimoriadne dramatickým, ale o to dôležitejším vývojovým obdobím, keď práve hrozí viac ako inokedy vzájomné nepochopenie a odcudzenie.
Obdobie puberty patrí z hľadiska vývoja jednotlivca, aj z hľadiska vzťahov medzi rodičmi a deťmi k vôbec najnáročnejším. Dospievajúci sa ocitáva v zmätku prudkých fyzických a psychických zmien, v čom nie je ľahké sa zorientovať.
Tiež rodičia prechádzajú neľahkým obdobím – uvedomujú si, že končí fáza relatívne ľahkého, pretože direktívneho vedenia dieťaťa a že ich vplyv na to, čo ich dospievajúce dieťa robí, prudko klesá.
Prečo je obdobie dospievania tak náročné? Ako sa v tejto dobe premieňa vzťah medzi deťmi a ich rodičmi a akým rizikám je vystavený? Čo dospievajúci najviac potrebujú a čo môžu rodičia pre to urobiť, aby si aj v zložitom období udržali otvorený a živý vzťah so svojimi teenagermi? O tom hovorí v relácii ČRo 6 Hovory o rodine v podobe odpovedí na otázky doc. MUDr. Jana Hamanová, CSc. z kliniky detskej a dorastovej medicíny I. lekárskej fakulty UK Praha a zároveň predstaviteľka O.Z. Etické fórum ČR.

Pokiaľ sú deti ešte malé a závislé, rodičia pre nich stelesňujú istotu a určitú neomylnosť. S dospievaním nastupuje fáza vývoja, keď mladý človek vidí svojich rodičov novými, kritickými očami. Vníma aj ich slabosti a chyby... Je všeobecne rozšírený názor, že konflikty a určitá odmietavosť zo strany dospievajúceho človeka sú potrebné na to, aby sa dokázal/dokázala osamostatniť od rodičov. Znamená to, že bez otvorenej konfrontácie s rodičmi teeager nemôže úspešne dospievať a osamostatniť sa?
Ja by som tu rozlíšila dve veci, a to: názorovú konfrontáciu a konfrontačné správanie. Bez určitej konfrontácie názorov s rodičmi sa dospievajúci naozaj nemôže dobre osamostatniť, ale konfrontačné správanie k tomu rozhodne nutné nie je. 
Jednou z úloh obdobia dospievania je uvoľniť sa od rodiny. Avšak tento jav musí byť – a to musím zdôrazniť – pozvoľný. Dospievajúci si potrebuje vytvoriť svoje vlastné názory a postoje a mať priestor pre svoje uvažovanie. Je to pochopiteľné, veď už za krátku dobu, úradnou rečou v 18. rokoch, má postupne dospieť k samostatnosti. 
Zároveň však platí, že dospievajúci potrebuje poznať názory svojich rodičov a väčšinou ich v tomto období chce aj počuť. Je však potrebné, aby názory rodičov boli prezentované skôr partnersky, neautoritatívne, najlepšie vo forme dialógu: Čo si myslíš ty, čo si myslia tvoji kamaráti? – v nenásilnej diskusii.
Ukazuje sa, že jednou zo základných potrieb dospievajúceho je, aby bol nenásilne a nenápadne SPREVÁDZANÝ/Á zrelým dospelým človekom, ktorému na ňom skutočne záleží. V ideálnom prípade sú to rodičia. Samozrejme, určité zásadné a zrozumiteľné limity, čo dospievajúci smie a čo nie, sú potrebné.
Hlavnou zásadou je, prijímať dospievajúcich takých, akí sú, ale pritom sa im nepodkladať. Stanoviská rodičov by mali byť jasné, nedvojznačné, rodičia by mali byť schopní svoje požiadavky a názory zdôvodniť a nie dospievajúceho prekričať.
Pri tom všetkom by mal dospievajúci za všetkých okolností cítiť náš hlboký záujem o neho. Aj v hádke či spore musí byť jasné, že sa mu/jej snažíme pomôcť a že nám na ňom/na nej veľmi záleží.
Pokiaľ sa toto všetko rodičom podarí, nie je dôvod pre konfrontačné správanie a tiež k nemu väčšinou nedochádza.

Čo je potrebné k tomu, aby si rodičia a deti udržali funkčnú komunikáciu?
Starostlivosť o fungovanie vzájomnej komunikácie je starostlivosťou predovšetkým rodičov. Dospievajúci takto neuvažuje, ten/ta má iné starosti. Predpokladom funkčnej komunikácie v puberte je vytvorenie pevného vzťahu medzi dieťaťom a rodičmi v predchádzajúcom období detstva. Ako hovoril prof. Zdeněk Matejček: V dospievaní sa žne, čo v detstve bolo zasiate.
Rodičia by samozrejme mali mať aj trocha teoretické vedomosti z odborných prameňov o tom, čo sa v ich dospievajúcom a s ním deje, prečo sa správa tak, ako sa správa. Prečo niekedy reaguje tak negativisticky alebo prehnane emotívne. Pre funkčnú komunikáciu je najdôležitejšie, aby si rodičia uvedomili, že majú pred sebou dospievajúceho/ dospievajúcu a už nie dieťa. To je dosť náročné rozpoznať, lebo psychické dospievanie je menej pozorovateľné ako fyzické.

Čo sa to vlastne odohráva v psychike mladého človeka v priebehu dospievania, akými najzásadnejšími zmenami prechádza?
Zásadná zmena spočíva práve v tom, že dotyčný/dotyčná prestáva byť dieťaťom ale ešte nie je dospelým človekom. Pojem „dospievajúce dieťa“ znie vlastne rozporne, jeho používanie platí tak od 10-14 rokov u dievčat a o 1-2 roky neskôr u chlapcov.
Ide teda o prechodné obdobie, kedy telesné aj psychické diania v človeku sú v pohybe, a z toho pramení celý rad nových situácií, neistôt – aj zranení. Charakteristické je kolísanie nálad. Často prevažujú záporné emócie, ako napríklad úzkosť, nespokojnosť, veľmi často nespokojnosť so svojim zovňajškom.
Prudko sa rozvíjajú duševné schopnosti, hlavne teoretické myslenie. Aj preto sú dospievajúci takí kritickí a sú zaujatí hľadaním pravdy.
S tím všetkým súvisia zmeny v oblasti sociálnej komunikácie, keď zákonite nastáva tzv. kríza autority – rodičovskej aj učiteľskej. A rastie vplyv vrstovníkov. Dospievajúci hľadá svoje budúce miesto medzi svojou generáciou.

Dá sa povedať, na čom záleží najviac?
Vôbec najdôležitejšou úlohou je, aby si dospievajúci vytvoril vlastnú identitu, aby sám/sama sebe dokázal/dokázala odpovedať na otázky: kto som, aké mám pozitíva, aké negatíva, aký je môj rebríček hodnôt, ako ma vidia moji vrstovníci? Tento proces prebieha v skrytosti, skôr podvedome, a je nesmierne dôležité, aby nebol narušený príliš násilnými zážitkami, ktoré ho prehlušia a často aj zastavia.
Je to hlavne nebezpečenstvo drog a predčasného sexuálneho života. Alebo keď dospievajúci žije v neusporiadaných rodinných pomeroch, zapríčinených existenčnou či osobnou krízou rodičov a pod. 
V takých situáciách hrozí vážne nebezpečenstvo zo strany party nedobrých kamarátov. Vzniká situácia, ktorej odborne hovoríme syndróm rizikového správania v dospievaní. Ide o niekoľko typov správania, ktoré sa často navzájom prelínajú. Predovšetkým ide o už spomínanú konzumáciu drog, počnúc nikotínom a alkoholom, o predčasný sexuálny život a rizikové správanie v sexuálnej oblasti vôbec, i o ďalšie poruchy ako je záškoláctvo, úteky z domova, rizikové správanie v doprave, o neprimeranú agresivitu až kriminalitu. V takých situáciách sa rodičia potrebujú poradiť s odborníkmi.

Za akých okolností k osamostatneniu detí od rodičov nedochádza?
Zjednodušene povedané, keď dieťa nesplní úlohy, o ktorých sme hovorili. Povedľa získania vlastnej identity ide tiež o úspešnú prípravu na povolanie a o vytvorenie si správneho postoja k druhému pohlaviu.
Toto všetko niekedy rodičia sťažujú alebo až znemožňujú príliš autoritárskym, hyperkritickým, alebo naopak ochranárskym správaním, ktoré vyplýva z ich vlastných krátkozrakých alebo egoistických postojov. Keď nedokážu dieťaťu dať patričnú slobodu a dôveru. Nedozretie k samostatnosti môže byť aj jedným z vážnych následkov vyššie spomenutého syndrómu rizikového správania v dospievaní.

Zdá sa, že častým dôvodom prejavov nespokojnosti alebo revolty u dospievajúcich je nejaká forma sebadeštrukcie, spojená s mimoriadnou ochotou riskovať. Prečo je to? 
To súvisí práve s tým, že dospievajúci sú v období veľkej nestability. Telo aj psychika sú doslova „v pohybe“, veď hormonálne premeny organizmu nie sú žiadna maličkosť! K tomu dnes pristupuje fakt, že „v pohybe“ je tiež svet a celá spoločnosť sa mení neporovnateľne rýchlejšie ako kedysi a oni sa na to musia adaptovať súčasne s adaptáciou na zmeny v nich samotných.
Rizikovým správaním dospievajúci práve rieši nejaký problém vo svojom vývoji. S drogou napríklad nezačína pre jej farmakologický účinok, ale kvôli skupine kamarátov, aby im zaimponoval, zvýšil si sebadôveru, konečne niekam patril a pod. Pokiaľ im chceme nejako pomôcť, znamená to pomôcť im nájsť nejakú (zdravú) alternatívu, ktorá by splnila rovnaký účel – prekonať vývojový problém: nájsť pozitívnu skupinu vrstovníkov, posilniť jeho/jej sebadôveru upozornením na jeho/jej silné stránky.
Je pravda, že následky rizikového správania sú sebadeštruktívne, hoci často neuvedomele. Problém je v tom, že deštrukcia je vždy ľahšia ako budovanie niečoho pozitívneho. Mnoho dospievajúcich sa ani nestretlo s ponukou niečoho pozitívneho a následky takého stavu potom vedú k deštruktívnemu správaniu. Štatistiky v rozvinutých krajinách uvádzajú následky rizikového správania ako hlavnú príčinu smrti v tejto vekovej skupine (viac ako 70 % z počtu úmrtí!). Svetová zdravotnícka organizácia má preto slogan: „Kľúčom k zdraviu dospievajúcich je ich správanie“.

Je pravda, že mozog dospievajúceho človeka funguje špecificky, že je viac naklonený hazardnému správaniu?
V každom veku mozog funguje špecificky pre to dané vývojové obdobie. Neuróny, spoje v mozgu sa správajú trocha podobne ako svaly, ak ich nepoužívame ochabujú a zanikajú. To platí všeobecne, ale v pubertálnom období ide o kľúčovú skutočnosť: mozog je mimoriadne vnímavý a čo teraz nedostane, neskôr nedoženie.
V poslednej dobe sa v tlači viac hovorilo o funkcii mozgu v období dospievania, ale pre adolescentnú medicínu neboli žiadnym veľkým prínosom, hlavne preto, že interpretovali výsledky výskumu príliš zjednodušene. Autormi takých článkov sú často laboratórni pracovníci, ktorí nepoznajú široký kontext faktov v živote, často ani nie sú lekári, a preto sú menej odolní dopytu tlače po určitej senzačnosti a po jednoduchých receptoch. Môžu sa z nich vyvodzovať závery typu: mozog dospievajúcich funguje tak špecificky, že sa s nimi „nedá nič robiť“! Už Karel Čapek napísal: „Pozor na pravdu, ktorá nie je celá! Je ako hrnček bez dna a patrí tam, kam črepy, na smetisko.“

Pozrime sa na najčastejšie rizikové faktory, ktoré môžu dospievajúceho vážne poškodiť alebo zničiť. Patrí sem na prvom mieste nebezpečenstvo predčasného zahájenia sexuálneho života.
Sexuálny život v dospievaní je predčasný predovšetkým pre psychosociálnu nezrelosť obidvoch partnerov. Vo veľkej väčšine ešte nebývajú schopní pochopiť žiaduci rozmer sexuálneho života, nie sú schopní skutočnej duševnej intimity, pokým nemajú vytvorenú vlastnú identitu. Nezrelí ľudia teda prežívajú sexualitu v silne obmedzenom a na biologickú podstatu veci zúženom prejave. Dôsledkom je časté striedanie partnerov, pohlavné choroby a vyššie spomenuté ohrozenie osobnostného dozrievania.
Mimoriadne závažná je najmä biologická nezrelosť dievčat. Vývoj pohlavného ústrojenstva u nej nekončí začiatkom prvej menštruácie, ako sa mnoho ľudí domnieva, ale ešte pokračuje dozrievaním sliznice krčka maternice (o tom je viacej v tretej časti, bod 10.1). Dievčatá sú preto – v priemere do 17 rokov – predčasným sexuálnym životom veľmi zraniteľné prienikom infekcie, vznikom pohlavných chorôb a neskorším ochorením na rakovinu krčka maternice.
Pokiaľ niekto v prospech slobody sexuálne žiť už v tomto veku argumentuje tým, že puberta nastáva v stále nižšom veku, že mládež dospieva skôr a preto musí začať aj skôr sexuálne žiť, musím povedať, že tento argument už neplatí, je to zastaraná informácia. Posúvanie puberty do nižšieho veku sme videli v prvej polovici minulého storočia, ale tento trend sa zastavil najmenej pred 30 rokmi.

Ako by mali rodičia pomáhať deťom odolávať návykovým látkam? 
Sú rodičia, a nie je ich málo, ktorí sa snažia čeliť nebezpečenstvu návykových látok tak, že tie látky deťom nechajú ochutnať vo svojej prítomnosti. Matka alebo otec 13-ročnej dcére alebo synovi ponúkne cigaretu alebo alkohol, vysvetlí im, ako je to škodlivé a ukážu im, že iba v malom množstve je to prípustné aj pre nich dospelých. Lenže títo rodičia si neuvedomujú, že dospievajúci má inú mentalitu a iné schopnosti ako dospelý. Tam, kde rodičia kladú dôraz na kultivovanú konzumáciu s mierou, tam si deti často odnesú súčasne aj postoj, že na alkohole a nikotíne nie je nič špatného, že je to norma. Dospelý azda dokáže regulovať množstvo požívaných návykových látok, ale dospievajúci v iných okolnostiach a v prostredí vrstovníkov, pod tlakom inej motivácie použije návykovú látku ako barličky na prekonávanie problémov.
Rodičia aj deti potrebujú vedieť, že pre deti a dospievajúcich sú tieto látky jednoznačne škodlivé, pretože ich nezrelý organizmus je týmito látkami oveľa viac ohrozovaný, oveľa ľahšie u nich vzniká závislosť. Vysvetľovať škodlivosť niečoho a súčasne to ležérne konzumovať je pre dospievajúcich mätúce a odborníci návykových ochorení pred tým varujú!

Akú sú sociálne rizikové faktory?
Rizikové faktory pre syndróm rizikového správania v období dospievania sú mnohé. Patrí sem napríklad extrémna chudoba, ale v poslednej dobe aj nadmerné bohatstvo, obidvoje často vedie k zanedbávaniu detí a dospievajúcich. Podobne aj rôzne zdravotné handicapy, najmä poruchy zraku či sluchu, lebo sťažujú v dospievaní tak dôležitý sociálny kontakt. Tiež príslušnosť k etnickým alebo náboženským menšinám.
Zo spoločenských faktorov hrá najpodstatnejšiu rolu oslabenie funkcií rodiny, strata širších rodinných väzieb vrátane odsúvania významu prarodičov.
Pre všetky oblasti spoločnosti, nielen pre rodinu, platí: Ak chceme svojich teenagerov pochopiť, musíme sa pokúšať vidieť svet ich očami.

Zhrnutie: Čo dospievajúci najviac potrebujú od svojich rodičov?
Potrebujú, aby im rodičia ponúkli zrozumiteľné a jasné životné hodnoty, hodnoverné príkladom života rodičov.
Potrebujú uvážené a informované stanoviska rodičov k módnym trendom mládeže.
Potrebujú, aby im v mimoriadne zraniteľnom období rodičia pomáhali nachádzať ich silné stránky a kompenzovať ich handicapy.
Potrebujú, aby ich rodičia ocenili, pochválili, posilnili ich sebadôveru.
Potrebujú, aby rodičia boli ochotní viesť s nimi partnerský dialóg a diskusiu a pokiaľ možno v tú dobu, keď o to dospievajúci stojí – lebo také situácie nebývajú veľmi časté.
Rodičia sa musia snažiť voliť správnu formu komunikácie so svojimi dospievajúcimi a snažiť sa čítať, čo sa deje vo vnútri ich teenagera.

Doc. MUDr. Jana Hamanová, Csc.,
Klinika detského a dorastového lekárstva,
I. lekárska fakulta UK Praha.
Február 2008

Poznámka: 
Publikujeme s láskavym súhlasom riaditeľa Českého rozhlasu 6 pána Petra Duhana.
2. časť
Vaše deti si zaslúžia poznať pravdivý, nedeformovaný pohľad na dar sexuality!

Adresované rodičom na zamyslenie 
Zodpovednosť rodičov za zdravú sexuálnu výchovu svojich detí
1) Zodpovednosť rodičov v rodine
Patrí k prirodzeným právam a povinnostiam rodičov, otcov a matiek, aby svojich potomkov popri inej starostlivosti a v rámci celkovej výchovy ich osobnosti, uviedli do tajomstva života. Aby im poznatky o ľudskej sexualite spolu so svojou vďačnosťou za tento dar (voči Bohu a voči vlastnej ľudskej prirodzenosti) odovzdali zdravým, citlivým a veku primeraným spôsobom, aby aj oni dokázali s vďačnosťou prijať a roz­víjať zodpovednosť za vlastnú sexualitu.

Čo to znamená zdravým spôsobom?
Pravdivo odpovedať na otázky detí a dospievajúcich; poskytnúť im vyvážený pohľad na všetky aspekty ľudskej sexuality: biologický, psychologický, morálny, spoločenský. Predstaviť im sexualitu ako nástroj lásky dvoch ľudí, muža a ženy; ako neoddeliteľnú súčasť ľudského bohatstva plodnosti, t.j. schopnosti v láske odovzdať nový život. Ako priestor pre rast zodpovednej lásky mužov a žien. Ako vzťah, ktorý má snubný, záväzný charakter a ako taký posilňuje vernosť v manželstve a vernosť budúcemu partnerovi/partnerke pred manželstvom.

Čo to znamená citlivým spôsobom?
Prežívanie vlastnej sexuality od útleho veku dieťaťa je súčasťou sféry jeho osobnej intimity, ktorú je potrebné s úctou rešpektovať a rozvíjať ju k zodpovednej slobode. Zdravá sexuálna výchova to rešpektuje u detí aj u rodičov, bez toho, že by oblasť sexuality neprimerane tabuizovala.

Čo to znamená veku primeraným spôsobom?
Vychádzame predovšetkým z otázok detí, ktoré však vznikajú iba v ovzduší vzájomnej dôvery a lásky. Pri odpovediach nezahŕňame deti priveľkým množstvom informácií, stačí vyčerpať otázku a jemne sa spýtať, či mu/jej to stačí. Predvídať situácie, kedy dieťa/dospievajúci by isté informácie potreboval/a, aj keď sa na to nepýta, (napríklad dieťa ide do školy v prírode, chodí na plavecký kurz, mení školu a spo­lu­žiakov/spolužiačky a pod.), aby viac „informované deti“ ho neponižovali pre jeho/jej nevedomosť, ale najmä aby už mal/la o tom z rozhovoru s rodičmi a z vlastného uvažovania vytvorený svoj vlastný názor.
Na tejto vzácnej a dôležitej rodičovskej povinnosti sa po tisícročia nič nemení, iba sa v čase mení prostredie, v ktorom sa táto úloha rodičov má plniť. V závislosti od charakteru toho prostredia rodičia potrebujú viac komunikovať s deťmi/s dospievajúcimi o ich problémoch a o ich názo­roch na túto oblasť života. Ak rodičia svojim deťom s úctou a s lás­kou komunikujú nielen svoje názory, ale aj svoje životné postoje a správanie, deti vnútorne príjmu ich autoritu a zohľadnia ich životnú múdrosť vo svojom živote (hoci v období dospievania navonok niekedy odmietajú názory rodičov: možno ani nie tak názory, ako spôsob ich podania). Podobne ako za totality iba vierohodná autorita rodičov dokázala deti ochrániť od ideologickej a politickej manipulácie a zachovať si vlastnú tvár, takisto v čase ideologickej totality sexuálnej revolúcie dokáže vierohodná autorita rodičov ochrániť od deštruktívneho pôsobenia ideológie voľného sexu.

Čím je charakteristické súčasné kultúrne prostredie?
1: Verejná sféra je presexualizovaná – sila sexu sa využíva na ko­merčné ciele (sexuálne podfarbené reklamy majú stimulovať predaj prie­myselných výrobkov či služieb, od auta po obyčajnú minerálku) i po­litické ciele.
2: Úžasný objav internetu sa stal sieťou, kde sa prezentuje popri dobrej aj veľmi pokleslá kultúra a neúcta k ženám, k deťom v podobe pornografie.
3: Nie všetky deti majú to šťastie vyrastať v úplnej a vzťahovo zdravej rodine, preto im chýba tá hodnovernosť svedectva a príkladu rodičov.
4: Individualistická kultúra preferuje na vlastnú mieru šité hodnoty, tým ich relativizuje a vytvára nebývalú pluralitu názorov, aj názorov na hodnotu života, rodiny, vzťahov muža a ženy. Ak hodnoty sú základným pojivom spoločnosti v ešte väčšej miere ako informácie, relativizácia hodnôt v tak podstatnej oblasti deštruuje spoločnosť.
5: Demokracia umožňuje, aby sa legitímna pluralita názorov a postojov vďaka (často jednostrannému) pôsobeniu médií masovej komunikácie a s po­užitím silových politických lobby nanucovala verejnosti. Niekedy je tá jednostrannosť posilnená aj nepripravenosťou ponúknuť pozitívne alternatívy.

2. Zodpovednosť rodičov voči škole
V súlade s článkom 41, ods. 4 Ústavy SR z roku 1992 majú rodičia právo na „starostlivosť o deti a ich výchovu.“ Článok 2 Dodatkového protokolu k Európskemu dohovoru o ľudských právach zakotvuje „právo rodičov na zaistenie výchovy a vzde­lávania svojich detí, ktoré by zodpovedalo ich náboženskému presvedčeniu a podľa vlastného svedomia“. Toto právo a jeho uplatnenie sa vzťahuje najmä na pôdu školy. Škola má vytvárať priestor rodičom pre jeho uplatnenie a prizývať rodičov k part­nerskej spolupráci.
Rodičia majú právo a povinnosť voči svojim deťom sledovať, v akom duchu sú ich deti v škole vedené. Či sa pedagógovia orientujú na osobnostnú formáciu mladých ľudí k zodpovednej láske, k vernosti, k umeniu čakať na trvalý vzťah, alebo či kon­krétna škola svojou atmosférou aj výchovným vedením preferuje koncept liberálnej sexuálnej výchovy. Liberálna sexuálna výchova je zameraná prednostne na vedenie k „väčšej bezpečnosti“ se­xuálnej aktivity pomocou antikoncepčných prostriedkov, prisudzuje sexualite (vôľou) skoro neovládateľnú silu a mladým ľuďom „právo“ na jej slasti bez ohľadu na ich ľudskú zrelosť a zod­povednosť. Rezignuje na osobnostnú formáciu mladých k zrelosti narábať so svojou sexualitou zodpovedne, vrátane schopnosti rešpek­tovať zdravotne a eticky zdôvodnenú potrebu sexuálnej abstinencie. Rezignuje i na etický a ro­dinný rozmer sexuality.
Rodičom a pedagógom zostáva náročná úloha pokračovať v tr­valom dialógu týchto dvoch konceptov výchovy k sexuálnemu zdraviu a povinnosť chrániť deti a mládež pred ľahkomyseľným a jednostranným pohľadom na intímnu oblasť života.

** Ako sa v dnešnej kultúre vníma ľudská sexualita a aké sú príčiny tohto prístupu

Deti a mládež sú cez rôzne druhy masmédií denne atakovaní necitlivou ponukou produktov komerčnej sexuality a „sexuálneho priemyslu“. Masmédiá aj vrstovníci často ponúkajú deťom a mlá­deži rôzne podoby uvoľneného a komerčného sexu. To je jedna z príčin, že výchova detí a mládeže k zodpovedným vzťahom a k láske sa dnes javí rodičom aj učiteľkám/učiteľom ako veľmi náročná úloha.
Šíri sa kultúra, poznačená individualizmom, hedonizmom a zamera­ním na konzumistické hodnoty. Vzácna hodnota indi­viduálnej, osobnej slobody sa predstavuje človeku našej súčasnej euro-americkej civilizácie ako hodnota číslo Jeden, ako hodnota, ktorej hodno (skoro) všetko podriadiť: aj manželské a rodinné záväzky, v domnienke, že obmedzujú osobnú slobodu človeka. Súbežne s touto predstavou slobody, ktorá oslabuje medziľudské vzťahy, rastie počet prípadov rôznych podôb zneužívania detí, v tom i sexuálneho zneužívania: v rozbitých rodinách a v na­rušených medziľudských vzťahoch.
Silnie snaha liberálne zmýšľajúcich odborníkov, aby na školách na Slovensku bol povinne zavedený predmet sexuálna výchova, hoci od r. 1998 je na školách na celom Slovensku zavedené medzipredmetové vzdelávanie a výchova „Výchova k manželstvu a rodičovstvu“. Pripravené metodické materiály k predmetu sexuálna výchova majú viacero vážnych nedostatkov: obchádzajú zodpo­vednosť rodičov detí a dospievajúcich; nerešpektujú poznatky dorastových lekárov a odborníkov z oblasti vývinovej psychológie; vôbec nezohľadňujú etické aspekty vzťahov medzi mužmi/ženami, chlapcami/dievčatami. Autori týchto metodických materiálov po­mo­cou svojich dotazníkových prieskumov sa snažia dokázať, že deti si prajú mať predmet „sexuálna výchova“.
V oblasti biotechnológií sa predstavuje pokrok medicíny na úkor ľudských embryí, klesá úcta k ľudskému životu, najmä v jeho najzraniteľnejších fázach. Ako rozpozná mladý človek, kedy ide o pokrok a kedy o využívanie ľudskej neznalosti a nedostatkov zákonov a ich sankcií na ochranu ľudského života v prenatálnej a seniorskej fáze života v mene komerčných záujmov? Mnohé zo spomínaných javov nie sú plne regulovateľné štátnou a policajnou mocou.

**Ako pripraviť deti a mládež, aby boli odolnejší voči liberálnemu chápaniu sexuality v duchu tzv. „sexuálnych práv“ a aby si dokázali osvojiť a zachovať vlastné hodnoty.

Ak rodičia doma dokážu odovzdať deťom pozitívny obraz rodiny a vzťahov muža a ženy, úctu k životu, je nádej, že rastúci negatívny vplyv masmédií a niekedy, žiaľ, aj školy, nedokáže tento obraz zdevastovať. 
* Je zrejmé, že najlepšia ochrana proti vonkajšej manipulácii detí a mládeže je ochrana zvnútra človeka. Interiorizované hodnoty ľudskej dôstojnosti, vlastnej i každého človeka, sebaúcta a cit pre osobnú slobodu, rozvinutý zdravý stud (hanblivosť v intímnych veciach a ochrana sféry osobnej intimity), citlivosť na budovanie pozitívnych vzťahov k druhým ľuďom a pod. sú oveľa silnejšou ochranou voči zneužitiu (sexuálnemu či psychickému) a pôsobia účinnejšie ako strach z AIDS. 
* Mladí ľudia túžia po pravdivých informáciách o živote, po láske, po šťastnom živote vo svojej budúcej rodine. 
* Niekto z obhajcov liberálnej sexuálnej výchovy v školách pove­dal: „Zo všetkých strán sa na deti a mládež valí sexualita, musíme im dať potrebné informácie, aby sa dokázali zorien­tovať“. Môže byť riešením maximum informácií? Alebo skôr dať deťom a dospievajúcim pochopiť:
– že ľudská sexualita je nástrojom lásky, putom na budovanie hlbokých a trvalých vzťahov medzi mužom a ženou, nie je cieľom ako nejaký relax alebo nezáväzná zábava, 
– že pochopiť vlastnú sexualitu a zvládnuť jej silu znamená dozrievať v zrelú osobnosť muža/ženy,
– že sexuálny život predpokladá zrelé osobnosti, do tej miery zrelé, aby boli schopné prevziať zodpovednosť za druhého, za partnera/partnerku, 
– že sexualita má záväzný a snubný charakter, 
– že je prísľubom budúceho materstva/otcovstva.
Ako im to môžeme dať pochopiť? Budeme s nimi viesť dialóg, dáme im priestor, aby vyjadrili svoje názory na tieto otázky a my im povieme, čo považujeme v živote za najdôležitejšiu hodnotu. Možno aj Vaše osobné svedectvo o vernosti, ako ste ju vy pochopili, dá Vašim deťom pochopiť, že v sexualite ide o lásku na celý život.

** Pre veriacich rodičov: Ako to vidí Boh, ktorý nás obdaroval darom sexuality ?
Biblia sprostredkúva poznanie o Bohu, o človeku a o stvo­renom svete pre obrovskú rodinu veriacich židovsko-kresťan­ského náboženstva. Už na svojich prvých stránkach vypovedá to najpodstatnejšie o človekovi: „A stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril“ (Gen 1, 27) Vzťah muža a ženy má teda odzrkadľovať lásku Boha, lásku vnútri Svätej Trojice.
Ďalej Boh poveril muža a ženu spoločnou zodpo­vednosťou za Zem, za jej bohatstvo a za rozmnoženie ľudského rodu na Zemi, za potomstvo. Táto spoločná zodpovednosť veľmi spája manželov a rozvíja ich tvorivosť a vzájomnú deľbu práce v rodine, na trhu práce i v spolo­čenskom živote.
Celým Starým Zákonom sa vinie obraz Boha ako milujúceho manžela svojho ľudu, každého človeka. Tento obraz je jednak človekovi veľmi pochopiteľný a jednak ho motivuje svoje manželské vzťahy upravovať podľa lásky Boha k svojmu ľudu.
V Dekalógu Boh učí človeka milovať: na prvom mieste Boha (1. – 3.) ako prameň lásky a v tejto škole sa človek učí milovať človeka, na prvom mieste najbližších (4.), chrániť jeho život (5.), jeho prácu a jeho majetok (7. a 10.), jeho česť (8.); s úctou zaobchádzať s jeho sexualitou (6.) a s jeho manželskými záväzkami (9.).
V Novom Zákon Ježiš potvrdil prikázania Starého Zákona týkajúce sa ľudskej sexuality a vzťahu muža a ženy a prehĺbil chápanie ich záväznosti: „Počuli ste, že bolo povedané: Nescudzoložíš! Ja vám však hovorím: každý, kto sa žiadostivo pozerá na ženu, už s ňou scudzoložil v srdci.“ (Mt 5,28), „Či ste nečítali, .... Preto opustí človek otca i matku a pripojí sa k svojej manželke a budú dvaja jedným telom. A tak už nie sú dvaja, ale jedno telo“ (Mt 19, 4-6). Základom každého vzťahu je Ježíšovo nové prikázanie: „Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa navzájom milovali, ako som ja vás miloval...“ (Jn 13, 34). K tejto náročnej úlohe nám prisľúbil svoju silu a pomoc: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení a ja vás posilním.“ (Mt 11,28)
Apoštolské listy, najmä apoštola Pavla, ďalej konkretizujú prežívanie vzťahu lásky muža a ženy: V Liste Efezanom v 5. kapitole dáva apoštol Pavol mužovi a žene za vzor ich lásky obetavú lásku Krista ku svojej cirkvi (verš 21), v Liste Korinťanom v 7. kapitole hovorí o záväznosti a nerozlučnosti manželstva a o vzájomnej zodpovednosti manželov jedného za druhého.
Svedectvo o živote prvých kresťanov (List Diognetovi z 2. stor. po Kristu) hovorí s veľkým uznaním o ich man­želskej vernosti a o ich úcte k životu ich detí.


Záver: Zdravý životný štýl – najúčinnejšia sebaobrana proti negatívnym vplyvom prostredia.

3. časť
O čom asi je láska a rodinné šťastie?
Adresované deťom a dospievajúcim prostredníctvom rodičov
(To podstatné, čo by mali rodičia odovzdávať postupne, úmerne veku, svojim deťom svojimi vzájomnými vzťahmi, postojmi, slovami, láskavým svedectvom o živote)

** Človek na ceste k umeniu lásky
1) Príklad vzájomnej lásky medzi otcom a matkou je tým najkrajším a najdôležitejším poučením o dare sexuality
Prvá a pre celý život rozhodujúca skúsenosť pre dieťa je objatie matky a pocit bezpečia v jej náruči pri dojčení. Neskôr dieťa spoznáva v objatí aj svojho otca a dokáže si ho odlíšiť od bytostného prepojenia s matkou. Bezpodmienečná láska rodičov spojená s nehou a objatiami buduje v dieťati základnú životnú dôveru, pocit bezpečia a zakotvenosti. Pre dieťa sú tieto prejavy lásky rovnako dôležité pre jeho zdravý citový a sociálny vývoj ako chlieb, pre schopnosť nadväzovať vzťahy, v tom i budúce vzťahy partnerské.
Pre prijatie vlastnej pohlavnej identity(dievča, chlapec) a pre pozitívny postoj k vlastnej sexualite je nesmierne dôležité, ako dieťa vníma vzťah svojich rodičov: či sa majú radi a dajú si to aj najavo objatím alebo bozkom; či je ich vzťah napätý alebo dokonca nepriateľský. To dieťa dokáže dokonale odlíšiť aj bez verbálnych prejavov, má na to akýsi „šiesty“ zmysel. Ak je vzťah medzi rodičmi dokonca otvorene nepriateľský, dieťa to vo svojom vnútri prežíva ako krehká rastlina v tropickom lejaku, veľmi bolestne a s panikou, hrôzou, ktorá ho na duši veľmi zraňuje. Preto sa hovorí: „Otec dáva svojim deťom to najcennejšie, keď miluje ich matku.“ V opačnom prípade ich okráda o to najcennejšie!
Čo ak tento poklad vo Vašej rodine chýba? Tu sú matka i otec povinní čo najjemnejšie povedať dieťaťu pravdu a ospravedlniť sa mu, že túto citovú a vzťahovú „strechu nad hlavou“ mu nedokázali zabezpečiť. Sú povinní mu aj povedať, ako by to chceli zmeniť, ak sa ešte dá a ako by to malo vyzerať. Pre rodičov môže takýto rozhovor znamenať konverziu...
Citová výchova láskou a príklad láskyplného spolužitia rodičov je pre dieťa tou najcennejšou „sexuálnou výchovou“. Nik iný ju nedokáže robiť tak dobre, ako rodičia, práve vďaka citovému putu a prirodzenej autorite rodičov. Ak na tento zdravý základ rodičia pridajú aj veku primerané a pravdivé poučenie dieťaťu, zvyčajne na základe jeho otázok, vytvorí sa v ňom zdravý obraz o ľudskej sexualite, ktorý ani komerčné masmédiá, ani otrlejší vrstovníci nedokážu narušiť. Rodičia tak majú najväčšiu možnosť ovplyvniť dospievajúcich v ich rozhodnutiach.
Ďalšie systematické poučovanie o sexualite preberá škola, ale za seriózneho záujmu a spolupráce rodičov. Tieto dve inštitúcie, rodina a škola, hlavní partneri zodpovední za deti a mládež, nemôžu nespolupracovať, bolo by to na škodu všetkých zainteresovaných.
Terézia Lenczová, SSRZR

2) Rozvíjať v deťoch schopnosť prekonávať sa, pestovať si pevnú vôľu, športovať
Možno takým typickým znakom detí a mládeže súčasnej kultúry je množstvo záujmov, potrieb, túžby po pôžitkoch – v porovnaní s ich rovesníkmi či s úrovňou spotreby v bohatých krajinách, lebo internet ruší hranice, aj rozprávkové „trináste komnaty“- a tak chcú mať všetko, po čom túžia, ihneď, tu a teraz! Nejaká cieľavedomá a zámerná skromnosť, striedmosť sa naopak dnes až tak veľmi nenosí. O to viac je však potrebná! Bez istej miery sebaovládania a skromnosti nie je možné budovať akýkoľvek medziľudský vzťah: ani v rodine, ani v škole, ani na pracovisku, ani v politike či iných oblastiach verejného života. K budovaniu dobrých medziľudských vzťahov, v tom i partnerských vzťahov, je tiež potrebná otvorenosť pre pomoc druhým ľuďom: či už je to pomoc vo vlastnej rodine, alebo spolužiakom a spolužiačkam v škole. Posilňuje to v deťoch zdravý pocit spolupatričnosti a hrdosti na vlastné výkony. Najlepšie je, keď takého vlastnosti má človek získané ako „radostný šport“, nie ako východisko z núdze, alebo pod nátlakom! 
Práve šport je azda tou najpríjemnejšou cestou, ako získať chuť prekonávať sa, mať zodpovednosť i za druhých a podobne. Čo o športe hovorí pán Júliu Šréter z Klubu Kontiki, spolu s manželkou a dvomi vlastnými deťmi, dlhoročný iniciátor detských a rodinných športových podujatí v mene ich telesného i duševného zdravia?
„Šport sa často pokladá len za prostriedok rozvoja tela a za radosť z pohybu. Niektorým sa v tejto súvislosti vynorí aj potreba zdravej životosprávy – jedlo, pravidelný tréning, režim dňa, dostatok spánku a abstinencia – a už s týmito požiadavkami by sme sa uspokojili pri odporúčaní športu mládeži.
Zaspomínajme si, my dospelí, čo všetko nám poskytli športové zážitky v čase našej puberty, či ako sa i v súčasnosti ešte dostávame k športovým aktivitám, aké stavy, pocity v nás vyvolávajú: pocit vzrušenia, dobrodružstva, napätia z obavy o zvládnutie výkonu, radosť až slasť z prekonania prekážky či dobrého výkonu!
Uvedomujeme si, že šport rozvíja i socializačné schopnosti, emo­cionálny svet, formuje hodnotový rebríček, a to ako indivi­duálny, tak aj kolektívny...Prináša kladnú motiváciu napríklad na úsilie zvládnuť nové zručnosti, zlepšiť si výkony, v mene úspechu kolektívu pomôcť kamarátovi, tréning pevnej vôle, ovládania a mnoho ďalších, veľmi potrebných vlastností pre budúce každodenné povinnosti.
Musíme však počítať i so zápornou motiváciou, napríklad k nezdravej súťaživosti, rivalite, unfair hre a egoizmu pri snahe uspieť za každú cenu, k podceneniu nebezpečenstiev a nezdravému riskovaniu pri neodolateľnej túžbe čím skôr dosiahnuť cieľ. Ani týmto pocitom sa v živote nevyhneme a je dobré zažiť ich a naučiť sa s nimi vyrovnať v detských hrových aktivitách pod vedením vnímavého vedúceho, s jeho citlivým usmerňovaním.
A čo sa týka zdravého spôsobu života, pri hlbšom zamyslení sa nad jeho rôznymi formami, pochopíme, že tu nejde len o zdravú životosprávu, ale najmä o budovanie a upevňovanie vnútornej rovnováhy človeka, pocitu slobody, ktorý pochopíme a prijmeme i s jeho spojitosťou so zodpovednosťou za svoju voľbu nášho spôsobu života.
Cítime tiež, že nestačí vyžadovať od adolescenta plnenie povinností, zdravé stravovanie a vhodné využívanie voľného času, ak sme mu nepomohli vytvoriť si a zafixovať správny režim dňa, ktorý by zapadal do možností rodiny. I celá rodina si potrebuje vzájomne vydiskutovať potreby a možnosti jednotlivých členov a dohodnúť kompromisný vhodný režim jednotlivých dní v týždni. Pri tejto vzájomnej rodinnej komunikácii máme príležitosť porozumieť niektorým prejavom, ktorých príčiny sme doteraz nechápali a máme možnosť ponúknuť (nenásilne) svoje názory a skúsenosti. Môžeme tiež objavovať možnosti sebarealizácie jednotlivých členov rodiny a pritom si vytvárať priestor i na spoločné športovanie, na zážitky v prírode, pretože práve cez ne, nabité citovými dojmami, najviac pomôžeme deťom osvojiť si správne návyky, umocníme pocity spolupatričnosti rodiny.
Počas takýchto aktivít, ktoré môžeme tráviť spolu s ďalšími v nejakom záujmovom kolektíve, získame neoceniteľný priestor na pozorovanie vývinu, záujmov našich detí, na intímnejšie spoz­návanie ich prežívania a prípadnú pomoc. Tým si s nimi vybu­dujeme od raného detstva taký kamarátsky vzťah a prístup, ktorý nám i v ich adolescentnom veku pomôže zachovať schopnosť rozumieť im a vedieť im radiť a usmerňovať ich prirodzeným, pre ne prijateľným spôsobom.
Členstvo v niektorom športovom klube, záujmovom združení prináša celej rodine i jednotlivým členom nielen neopakovateľné zážitky, ale najmä oporu v kamarátskych ľuďoch s podobnými záujmami. S takými ľuďmi, keby sme sa ocitli v ťažkej životnej situácii, môžeme počítať s pochopením a oporou. Tí nám často nedovolia poddať sa či spohodlnieť...“
Július Šreter, o.z. Kontiki, Bratislava,


3) Vzájomná dôvera umožňuje rozprávať sa s deťmi o tom, čo chcú vedieť o sexualite

3.1) Aké majú Vaše deti problémy?
Autorka Mary Ronanová hovorí: „Každý rok poprosím svojich poslucháčov z 8. a 9. triedy ZŠ a prvej triedy strednej školy, aby napísali na papierik tri najväčšie problémy, s ktorými sa ako dospievajúci stretávajú. Medzi ich najčastejšie odpovede patrí: sex, drogy, stres. A keď sa ich pýtam, ako by im mohli pomôcť ich rodičia, vždy odpovedajú rovnako: „Tak, že sa s nami poroz­právajú:“ To neznamená, že si deti raz posadíme do kresla a vysypeme na nich nám dostupné informácie. Uprednostňujú jednoduché bežné rozhovory, za ktorými vidia rodičovský záujem o to, čo sa s nimi deje, akými zmenami prechádzajú.
Keď má Vaše dieťa 10-12 rokov, nastáva ten správny čas, aby ste vytvorili priestor pre časté, jednoduché rozhovory o sexualite a vzťahoch. Prieskumy dokazujú, že najprudší vývoj v sexuálnych aktivitách je práve po tomto období a mnohí mladí začínajú byť sexuálne aktívni, čo je omnoho častejšie, ako to bolo napríklad pred 5 rokmi. Dospievajúci, s ktorými sa rodičia častejšie rozprávajú o telesných, emocionálnych a duchovných následkoch ich rozhodnutí, bývajú do týchto aktivít vtiahnutí zriedkavejšie.
Cez tieto rozhovory s rodičmi naše deti majú byť pripravené na telesné zmeny, citový život, sexualitu a možné riziká včasných sexuálnych aktivít. Majú im rozvíjať sebaúctu a stanoviť si hod­noty, ktorých sa budú pridŕžať vo vzťahoch. Azda najdôležitejšie je, aby si uvedomili, že sú milované Božie deti a že ich telá sú chrámom Ducha.
V kultúre, ktorá používa sex na to, aby zvýšila predajnosť áut a piva, a vykresľuje sexuálne aktivity ako účelové a povrchné veci, kresťanskí rodičia máme veľkú úlohu ukázať ľudskú sexualitu ako dar, ktorý nás spája s Bohom, dar, ktorý sa mimo kontextu manželstva ničí!
Nie je to však téma na „veľké diskusie“. Naučiť deti niečo o sexe a sexualite je proces malých krokov, rozhovorov, ktorý sa spravidla na základe zvedavých otázok detí začína už v skoršom veku a pokračuje cez druhý stupeň ZŠ, pokračuje na strednej škole a ešte aj neskôr.
Vystihnúť správnu chvíľu
Ako môžu rodičia začať takýto rozhovor? Buďte vnímaví na také chvíle, keď môžete deti učiť, na spontánne príležitosti, ktoré dávajú možnosť informovať a preukážu Vašu ochotu o týchto veciach rozprávať. Na to sa dá využiť napríklad program v televízii, film, hudba alebo spoločné nakupovanie.
Z Vašej reakcie na podnet urobte obyčajný bežný problém, krátku priateľskú informáciu. Dieťa pochopí, že rodič je dostupný pre takú alebo inú tému, ktorá ho zaujíma, a príde aj druhý krát so svojimi otázkami alebo s prosbou o radu. Skôr, ako skončí rozhovor, skúste sa ešte raz spýtať, či by sa chcela/chcel ešte na niečo opýtať.
Okrem týchto spontánnych chvíľ je dobré zakomponovať do programu týždňa nejaký čas na pravidelné debaty o veciach, ktoré zaujímajú Vaše deti. Mnohí rodičia si odskúšali takéto rozhovory počas sprevádzania dieťaťa na krúžok či tréning, či zaviedli prechádzky v dvojici, trojici. Chlapci majú iné záujmy ako diev­čatá, zakomponujte krátke rozhovory do ich záujmových progra­mov. Spoločný čas pri stole je tiež vhodnou príležitosťou na „zdieľanie duší“, popri veselých zážitkoch sa dajú pripojiť aj vhodné poučenia. Podobne aj čas ukladania k spánku zbližuje a dáva priestor na dôvernejšie informácie. Rozhovor počas spoločnej jazdy v aute má pre citlivé témy jednu veľkú výhodu, neumožňuje zrakový kontakt. To všetko chce veľkú dávku tvorivosti lásky! A aj kus humoru!
Je veľmi dobré, ak rodičia spolu hovoria, čo chcú deťom odovzdať a potom aj matka aj otec o tom hovoria svojim vlastným jazykom a vlastným spôsobom videnia sveta. Pre dieťa/deti je to veľkým obohatením, keď o zaľúbenosti, o chodení a vytváraní vzťahov dostanú pohľad mužský aj ženský. Veľa trpezlivosti a vytrvalosti Vám prajeme, vážení rodičia!
Podľa Mary Ronanovej

3.2) Čo potrebuje vedieť vychovávateľ pre komunikáciu s deťmi a mládežou:
** Každé dieťa je jedinečné a vzácne indivíduum, preto je nevyhnutný hlboký a osobný záujem rodičov o jeho osobnosť, o jeho špeciálne črty a potreby a to i v oblasti jeho vzťahu k vlastnej sexualite. Viesť dialóg s deťmi, hlavne v období dospievania, nie je ľahké, najmä vtedy, keď sú ich názory v úplnom protiklade s názormi dospelých. Nerušený dialóg, záujem a ochota počúvať a porozumieť, nechcieť nad druhou stranou len zvíťaziť, sú najbezpečnejšou cestou k získaniu dôvery.
** Rodičia by mali sami poznať odpovede na otázky, ktoré im kladú ich deti. Deti a dospievajúca mládež by mali z prístupu rodičov a vychovávateľov pochopiť, že aj sexuálne počínanie každého človeka závisí od jeho názoru na zmysel, cieľ a hodnotu života, od zodpovednosti za život. Autor Oldřich Pšenička (Pšenička, O.: Sexuální výchova v rodině. Hradec Králové, 1995) odporúča rodičom, aby sa v rozhovoroch s dospievajúcimi zamerali na:
– pozitívny vzťah k sexualite, úctu k druhému pohlaviu, 
– aby upozorňovali na prínos k osobnému šťastiu pri správnom sexuálnom správaní v dospievaní,
– aby poukazovali na prednosti sexuality viazanej na manželstvo.

Zdeformovaný pojem lásky v médiách, predstavovanými vzormi, módou je treba vedieť zmierniť schopnosťou správnej voľby. Čeliť sociálnym normám, trendom a názorom, ktoré sú orientované proti rodine nie je ľahké, ale je to nevyhnutná a potrebná opora v živote detí. Zbaviť sa mylne chápanej mužskosti, najmä názoru o neovlá­dateľnosti sexu, pokrivených karikatúr ženskosti a pod.
** „Pravá láska vie čakať“ – to je veľmi dôležitá myšlienka sexuálnej výchovy, pretože učí mladého človeka získavať v trpezlivosti a vytrvalosti trvalé hodnoty. Vyhľadávanie len rozkoše je prejavom infantilizmu, detinskosti, netrpezlivosti, nezrelosti a nedostatku zodpovednosti. „Detstvo lásky“ je nenásytné, dobyvačné, fasci­nované vrelosťou tohto citu. Intenzita citu však neznačí ešte jej hĺbku. Bez pochybností je toto obdobie najvzácnejšie pre lásku, najviac sa v ňom sníva, naviac sa prežíva, najviac sa o nej píše i v literatúre. Lenže po detstve prichádza mladosť a dospelosť a často lásky detstva zahynú s jeho odchodom. Zostáva iba láska, ktorá dokáže zmeniť svoju kvalitu na lásku dospelého a zodpovedného človeka. Milenci samotní odsúdia svoju lásku na smrť, keď sa usilujú toto obdobie povýšiť na ideál na celý život.
Od detí neočakávajme plnú zodpovednosť. Majú možno dosť vedomostí, ale ešte slabú vôľu a schopnosť sa rozhodovať, vo vzťahu k nim musíme byť veľmi trpezliví.
** Dôležitou témou sexuálnej výchovy je správny výber partnera. To predpokladá dobre poznať psychické rozdiely v prežívaní lásky medzi chlapcom a dievčaťom, čo pomáha vyhnúť sa omylu skresľujúceho „prvého dojmu“. Vyberať si životného partnera znamená tiež hľadať jedinú výlučnú lásku. Jeden ľudský život nie je dostatočne dlhý na to, aby sa doň zmestilo viac než jedna skutočná láska, prežívaná od jej vzniku až do jej zrelosti. Sexuálnych vzťahov pri výbere partnera sa týka i platnosť „zákona sily prvého zážitku“. Prvý by mal byť človek, s ktorým som rozhodnutý prežiť celý život...
Na záver by som chcela seba, všetkých rodičov a vychovávateľov mladých povzbudiť slovami Elisabeth Lukasovej:
„Keby rodičia nechápali a nepoznali nič z teórií, ktoré vysvetľujú rôzne procesy, jedno sú schopní pochopiť aj bez zvláštneho vzdelania: ich výchovné pôsobenie, ak je pravé, je výrazom vzťahu lásky. Nemožno ho vysvetliť slovami, musí byť žitý rodičmi pred očami detí.“ (Lukasová, E.: Logotherapia vo výchove, 1997,s.58)
Mária Potočárová
Poznámka: V prílohe č. 2 uvádzame, čo by mali vedieť Vaši dospievajúci podľa jednotlivých vekových kategórií.

4) Poznať svoje telo a jeho hlavné funkcie
To je úloha biológie v škole, ale mnoho detí zaujíma ich telo a jeho podivuhodné funkcie už oveľa skôr, ako to preberajú v škole. Nuž potom rodičia môžu kúpiť alebo v knižnici požičať Encyklopédiu ľudského tela a spolu s deťmi si ju prezerať a učiť dieťa/deti žasnúť: nad dokonalou previazanosťou rôznych funkčných systémov ľudského tela, nad účelnosťou každej bolesti ako signálu, nad spoluprácou jednotlivých orgánov, či nad vzťahom choroba – zdravie a hovoriť o zodpovednosti za naše telo prostredníctvom hygieny, stravy, pohybového a pitného režimu a podobne.
K dôstojnosti dospievajúceho mladého človeka patrí aj to, aby všetky časti tela dokázal/dokázala s úctou a samozrejmosťou pomenovať spisovným jazykom.
Terézia Lenczová, SSRZR

5) Mať vysokú mienku o svojej dôstojnosti, o sebe, o svojej slobode (dať mu/jej ju zakúšať, kde sa to len dá)

Pohľad človeka na seba samého sa formuje od útleho detstva, niektorí odborníci tvrdia, že dokonca história pohľadu na seba samého siaha až do prenatálneho obdobia, do obdobia, kedy je dieťa rodičmi prijaté alebo odmietané... Koľkokrát stretneme krásneho človeka, plného ľudského potenciálu, a po dlhšom rozhovore človek nerozumie, odkiaľ pramení jeho tak negatívny pohľad na seba?
U dospievajúcich teenagerov sa stretávame s rôznymi kritickými poznámkami na vlastný výzor či schopnosti, typu: „aké mám veľké brucho“, alebo „v tom nie som taký dobrý ako Fero“. Avšak napriek vlastnej kritike i kritike okolia sami túžia po pochvale a podpore vo chvíľach neistoty.
Práve rodičia majú krásnu a nezastupiteľnú úlohu, aby podporili v mladom zneistenom človeku vedomie jeho jedinečnosti a dô­ležitosti. Naučiť ho odolávať tlaku okolia, či už kultu tela, predčasného pohlavného života, alebo tlaku porovnávania sa s druhými. Nie je to iba jeho vec a celoživotný zápas, ale je to aj vec jeho rodičov a blízkych.
Porovnávanie sa s druhými je zákerné v tom, že väčšinou mladí ľudia porovnávajú svoju najslabšiu stránku s najsilnejšou toho druhého, namiesto toho, aby objavili svoje silné stránky a vážili si ich. Alebo mladí ľudia dokážu postaviť svoju identitu na výrokoch druhých ľudí, ktoré nemusia byť pravdivé a nezaujaté. Ak je to výrok osoby, na ktorej mu/jej veľmi záleží, či je to rodič, pedagóg či najbližší priateľ, o to ťažšie sa s výrokom vyrovnávajú.
A potom, namiesto zamerania energie na rozvíjanie svojich spoznaných dobrých vlastností, utrácajú energiu na sebaľútosť, pretože im to spôsobilo bolesť. Iba silnejší jedinci dokážu mávnuť nad tým rukou a ísť ďalej.
Pozitívne vnímanie seba samého je veľmi dôležité, je dobrým základom pre správny výber partnera a pre úspešné budovanie partnerského vzťahu. Obdobie, keď je mladý človek ešte nezadaný, je skvelou príležitosťou na budovanie vlastnej osobnosti, ktorá bude cenným vkladom do budúceho partnerského vzťahu. Pomôžme mladým ľuďom v tomto období pochopiť, že toto je ich čas, ich šanca, ktorá sa už viackrát nebude opakovať!
Denisa Šoltésová, ACET

6) Mať pozitívnu mienku o každom človeku: dobré medziľudské vzťahy-príprava na dobré partnerské vzťahy
Uvedomenie si hodnoty vlastnej dôstojnosti je prvým krokom k akceptácii iného človeka. „Miluj blížneho ako seba samého“ – ponúka už stará múdrosť. Podmienkou vnímania hodnoty druhého človeka je pochopenie vlastnej hodnoty. Inak je človek zablokovaný, má tendenciu sa porovnávať a pocit nespokojnosti mu nedovolí mať jasný pohľad na iných. Veľakrát majú mladí prehnané, alebo veľmi nízke sebavedomie. Mladý človek má právo zakúšať, že každý človek je úžasná hodnota. Niet väčšej hodnoty na svete ako je človek. K jeho pozdvihnutiu a k naplneniu jeho života má byť nasmerované každé úsilie, individuálne i spoločenské.
Každým vzťahom sa učím byť viac človekom, mať rád ľudí. Oslobodzujem sa od svojho egoizmu, dozrievam od „ja“ k „my“ – u nás doma v rodine, v triede, pre moju budúcu rodinu.
Aké sú šance a predpoklady pre budovanie vyvážených vzťahov medzi chlapcami a dievčatami v škole a neskôr v partnerských vzťa­hoch? Sú to najmä tieto:
– ak sa snažím budovať „bratské/sesterské“ vzťahy s ľuďmi, s ktorými sa stretávam;
– ak rozvíjam svoje schopnosti komunikácie a nadväzovania vzťahov s druhými ľuďmi;
– ak mám úctu k druhému pohlaviu, ak rešpektujem osobné tajomstvá a intimitu každého človeka. 

Každý vzťah má etický rozmer, lebo vždy je to stretávanie slobodných ľudských bytostí. Každý vzťah je výzvou. Ako každý/á z účastníkov vzťahu reaguje na konkrétne správanie druhého, tak sa vzťah vyvíja. Toto platí všeobecne v každom druhu medziľudských vzťahov. Sú vzťahy veľmi blízke, a sú vzťahy voľnejšie.
Aby sa mladý človek mohol dobre pripraviť na budovanie svojho vzťahu vo svojom budúcom manželstve (aby to bol vyvážený vzťah dvoch slobodných ľudí), musí sa s nácvikom tohto umenia začať ešte v detských rokoch, najmä v období dospievania. Ako? Buduje pozitívne vzťahy vo svojej rodine, v škole, v športových skupinách, vo vrstovníckych skupinách, vo vzťahoch s cudzími ľuďmi. 
V týchto vzťahoch sa učí obrusovať hrany, ktoré spôsobuje inakosť ľudí; učí sa umeniu vžiť sa do situácie druhého (empatia).
Na spoznávaní vlastností druhých ľudí, s ktorými prichádza do kontaktu rôznej intenzity, si mladý človek uvedomuje vlastné hodnoty, svoje dobré i negatívne vlastnosti, posilňuje si svoju seba­úctu a sebadôveru. Ak si rozvíja postoje solidarity a prosociálnosti (pozn.), vedie ho logicky k úcte voči druhým ľuďom.
Pozitívne hodnotenie druhých, to je jeden z hlavných bodov výchovy k prosociálnosti. Ak chceme iným robiť dobre, byť k nim dobroprajní, treba, aby sme ich vnímali pozitívne. To neznamená, že človek je zaslepený, že nemá realistický pohľad. V pozitívnom hodnotení druhých ide práve o snahu nadobudnúť realistický pohľad – nebyť determinovaný predsudkami, ktoré vyplývajú z našich čiastkových skúseností alebo iba z informácií o druhých. Kľúčovým aspektom tejto témy je pochvala. Ako objavujeme na iných dobro a ako im ho vieme komunikovať. Zamýšľame sa nad zásadou, že človek sa poväčšine stáva takým, za akého ho okolie trvalo považuje. Nie menej náročnou časťou tejto témy je problém, ako pozitívne vnímať ľudí, ktorí sú nám nesympatickí, alebo nám dajako ublížili, respektíve ako vnímať negatívne situácie vo svetle tejto témy.
Oľga Križová, MPC Bratislava

Poznámka: „Prosociálnosť je také správanie, ktoré je oriento­vané na iného človeka. Je to správanie ústretové, nápomocné, bez očakávania odmeny. Prosociálny človek popri starostlivosti o iného, sám sa stáva bohatším: napĺňa svoju potrebu milo­vať“.(Križová, Oľga: Prosociálna výchova – výchova k dobru, prednesené na medzinárodnej konferencii Vzdelávanie v Európe 2007, Spišská Kapitula, máj 2007)

7) Ochranná funkcia studu (hanblivosti), ktorú je treba si vážiť. Vzťah sexuality a lásky.
Zbavená lásky, sexualita určovaná iba vášňou, mení svoju kvalitu. Zázrak lásky nie je pre dráždivých, zvádzajúcich, frivolných. Tým sa sexualita stáva spevom Sirén z gréckej mytológie, ktoré zvádzali moreplavcov k útesom smrti. Kto prijíma túto podobu sexuality, stráca sluch pre pieseň lásky, jeho srdce sa stáva studeným a neprístupným pre lásku.
Žiadostivosť – vášeň bez lásky – hoci sexuálne stretnutie vyzerá „rovnako“, aj objatie, aj bozky – nepôsobí spájajúco, ale bolestne rozdeľuje, zraňuje egoistickou bezohľadnosťou, necitlivosťou, využívaním druhého na uspokojenie vlastnej potreby. Namiesto sebadarovania sa prežíva zrada na sebe i na druhom. Musíme sa naučiť rozlišovať sexuálny egoizmus od túžby lásky – urobiť miesto láske, podobne, ako oslobodzujeme kvety od buriny, aby ich nezadusila. Ak je niekto dlhodobo vystavený sexuálnym motívom, hrozí mu/jej, že stratí zmysel pre podstatné aspekty sexuality.
Dve sily, ktoré chránia lásku
Sú to čistota (druhá stránka vernosti) a hanblivosť (stud). Obidve sú aj dnes dôležitými hodnotami.
Čistota je vnútorný postoj, ktorý sa bráni každému zneužitiu sexuality. Vo svete sexuálneho vykorisťovania – od presexua­lizovanej reklamy cez pornografiu až k sexuálnemu násiliu je pre každého človeka, ktorý nechce stratiť svoju dôstojnosť, nevy­hnutnosťou. Čistota patrí k imunite lásky, podriaďuje sexualitu láske. Bez čistoty láska nevznikne, alebo ak vznikne, skoro zahynie. Muži, pretože sú viac impulzívni, potrebujú čistotu viac ako ženy. 
Keď človek v sebe zápasí medzi sexuálnou túžbou bez lásky a čistotou, prichádza mu na pomoc hanblivosť, aby sa nestal obeťou sexuálnej túžby druhého človeka. Hanblivosť je prejavom empatie voči druhým ľuďom, pomáha a uľahčuje im zachovať vládu nad vlastnou sexualitou.
Pretože pre mužov je výzor žien veľmi dôležitý, viac ich oslovuje, ako výzor mužov oslovuje ženy, možno povedať, že hanblivosť je viac úlohou žien ako mužov – bez najmenšej snahy hlásať dvojakú morálku. Hanblivosť je dôležitým postojom obidvoch pohlaví: u žien sa týka skôr obliekania, u mužov sa týka skôr verbálneho vyjadrovania.
Čistota a hanblivosť sú aktívnymi ochrancami ekológie intímnej sféry, intimity a tak chránia životné prostredie lásky.
Andreas Laun, Salzburg 
In: Vision 2000, č. 5/2004, preklad (tl)

8) Dôstojnosť (jedinečnosť a vzácnosť) každého človeka pred­pokladá a vyžaduje múdru reguláciu sexuálnej sily
Za každým človekom sa skrýva jeho jedinečnosť. Človek je zvláštne stvorenie, neporovnateľnej dôstojnosti a hodnoty, ktorá presahuje hodnotu všetkého ostatného, čo žije na Zemi i vo vesmíre. Nikto nie je kópiou druhého človeka, či už v dynamike osobnosti, vlastnostiach, stavbe tela. Názornou ukážkou jedi­nečnosti sú ruky: na svete nenájdeme rovnaké ruky, odtlačky prstov sú jedinečné, originálne, čo využívajú kriminalisti vo svojej práci.
Človek svoju jedinečnosť prejavuje vo svojom myslení, v schop­nosti pochopiť veci, súvislosti a hlavne v schopnosti komunikovať.
Podľa Virginie Satir je samotným základom dôstojnosti človeka sebaúcta. Súčasťou sebaúcty je ovládanie vlastného konania svojou inteligenciou, prijatie svojho tela ako prirodzenej súčasti seba samého a tiež múdra regulácia sexuálnej sily.
Môžeme si azda položiť otázku: Čo je múdre? Čo to v praxi konkrétne znamená niečo múdro regulovať? Začnime od konca. Ak by záverom môjho konania bola strata osobnej slobody, závislosť, ublíženie, privodenie choroby, potom je zrejmé, že moje roz­hodnutie a konanie neboli správne. A tak to doviesť k logickým dôsledkom. Je potrebné však uvažovať a hodnotiť dopredu, je užitočné položiť si zopár otázok:
Je to, čo sa chystám urobiť, mojim rozhodnutím, alebo iba tlakom okolia, ktorý neviem zvládnuť?
Naozaj to chcem urobiť, alebo sa snažím zapadnúť do kolektívu, aby som veľmi nevytŕčal/a?
Idem to urobiť preto, lebo nenachádzam prijatie, pochopenie tam, kde by som chcel/a?
Čo je mojím pravým motívom pre toto rozhodnutie, konanie?

Klásť si takéto ťažké otázky a nepustiť sa s plynúcim davom po prúde je súčasťou zrenia osobnosti, uvedomenia si hodnoty svojej osobnosti a chce to poriadnu dávku odvahy. Možno moje osobné NIE na spriemerované spoločenské ÁNO bude pôsobiť poburujúco, ale v konečnom dôsledku bude oslobodzujúce.
Sexuálnu silu v sebe môžeme premeniť, zušľachtiť na lásku, alebo z nej vyrobiť deštruktívnu zbraň. Len nesmieme zabudnúť, že tá zbraň môže mieriť priamo na nás...
Denisa Šoltésová, ACET


** Umenie rozlišovať a slobodne sa rozhodovať 
9) Ako sa zorientovať v používaní médií masovej komunikácie?

Moc médií masovej komunikácie
Profesor Tadeusz Zasepa, poľský odborník v oblasti masmédií vo svojej knihe „Moc a nemoc médií“ (Vydavateľstvo Veda, Trnava, rok 2003) hodnotí silu médií takto:“ Masmédiá, vedomé si svojej sily, si vychovávajú svojich konzumentov, spracúvajú ich vkus a potreby na svoju podobu. Rozširovaním ich informačného obzoru posilňujú ich sebavedomie, ponukou zábavných programov, otváraním rôznych tabu, zvedavosťou „aké bude ďalšie pokra­čovanie?“ si ich priťahujú a zaväzujú na náročnom masmediálnom trhu ako vlastných klientov.“ A inde: „Televízia ponúka ľuďom možnosť globálnej účasti na problémoch a hodnotách mnohých kultúr a tak sa pravda o ľudstve dostáva do ich povedomia v pestrých a mnohofarebných podobách, hoci vedomie potreby všeľudskej solidarity sa tým nezväčšuje. Preto si správny odhad situácie vyžaduje veľkú pozornosť - vzhľadom na obavu, že silnejúce vedomie ľudských problémov môže viesť k necitlivosti, alebo môže povzbudzovať k spontánnej dobrote. Úlohu posilňovať v ľuďoch vedomie zodpovednosti budú môcť verejné médiá splniť len vtedy, keď ľudia spoznajú, že ich (momentálna) odpoveď na utrpenie nie je „dokonalým riešením“, ktoré môže vy

Vyhlásenie k Tarabellovej a Panzeriho správe

Vyhlásenie mimovládnych platforiem k Tarabellovej správe a Panzeriho správe

Mimovládne platformy Fórum kresťanských inštitúcií, Fórum života a Slovenská spoločnosť pre rodinu vyjadrujú hlboké rozhorčenie z nedávnych rozhodnutí Európskeho parlamentu. Európsky parlament tento týždeň schválil Správu o rovnosti žien a mužov v Európskej únii v roku 2013 a Výročnú správu o ľudských právach a demokracii vo svete v roku 2013 a politiky EÚ v tejto oblasti. Tzv. Tarabellova správa a Panzeriho správa presadzujú ľahký prístup k umelému ukončeniu tehotenstva ako ľudské právo v rámci "sexuálnych a reprodukčných práv".

Oblasť zdravotníctva podľa platnej Zmluvy o fungovaní EÚ (čl. 168, ods. 7) patrí do výlučnej pôsobnosti členských štátov, ako to v minulosti opakovane potvrdili Európska komisia aj Európsky parlament. Napriek mnohým pozitívnym prvkom, obe správy sú neprijateľným porušením subsidiarity, kľúčového princípu fungovania Európskej únie.

Read more...